Sclerocactus nyensis Hochstätter (alebo „malý polyancistrus“)
Zahrnout do: mrazuvzdorné kaktusy
Kaktusy 2002, č. 1
Pred niekoľkými rokmi som očakával ohlásenú návštevu, ktorá sa dopredu zaujímala o rod Sclerocactus Britton et Rose. Odhadol som približne tému, o čom budeme hovoriť. Z mojej istoty ma vyviedla otázka, či mám „malý polyancistrus″. Ja som prikývol a ukázal som na niekoľko semenáčov S. polyancistrus (Engelmann et Bigelow) Britton et Rose. Nasledovalo zamietavé gesto, že to nie sú oni a až neskôr som pochopil, o čo išlo, keď sme došli k S. nyensis. Bolo potvrdené, že to sú oni – malé polyancistrusy. Mnohokrát som sa k tejto príhode vracal, keď som pozoroval moje rastliny v zbierke a nakoniec som dal za pravdu tomuto prirovnaniu, pretože v podstate vystihuje spomínaného zástupcu rodu. Autor popisu ho nazval vysokohorský púštny kaktus – čo ešte viac upresňuje jeho výskyt v prírode.
S. nyensis bol popísaný F. Hochstätterom v roku 1992, teda patrí medzi novšie popísané druhy. V popise sa uvádza ătelo samostatné, guľovité, svetlo zelené, 5–10 cm (–14 cm) dlhé, 3–8 cm (–10 cm) v priemere, stredové tŕne 6 (–8), 3 z týchto svetlo až tmavo hnedé, skrútené, hákovité, 4–6 cm (7 cm) dlhé, 3 biele papierovité, postranné stredové tŕne, 2–4 cm dlhé, lúčovité tŕne 10–14, biele s hnedými špičkami do 2 cm, bez vlny, kvet krátko rúrkovitý, červenkastý až fialový do 3,5 cm dlhý, 2 cm v priemere, kališné lístky ružové až purpurové, trochu zelenkavé so svetlými prúžkami, korunné lupienky, stred ružový alebo fialový, blizna 8-laločná, zelená, čnelka hladká, plod zelený, bledo červený až ružový, nepravidelne praskajúci alebo suchý, semená čierne, s hrbolkovitým povrchom, dozrievajú v 5–6 týždňoch. Výskyt: Nevada v nadmorskej výške 1500–1700 m (–1800 m).“
V čase popisu pán F. Hochstätter považoval za synonymum S. blainei Welsh et Thorne 1985 nom. nud. a S. spinosior v. blainei May 1988 nom. nud. Neskôr, v roku 1995, prekombinoval pod S. spinosior (Engelmann) Woodruff et Benson ssp. blainei (Welsh et Thorne) Hochstätter S. schleseri Heil et Welsh. K popisu a k rekombináciam sa nechcem vyjadrovať. Všeobecne som sa týmto problémom zaoberal v mojom článku „Rod Sclerocactus Britton et Rose (trochu inak)″ – Kaktusy 2000/2.
Sclerocactus nyensis fh 107, forma s kratším a hustejším otŕnením
Sclerocactus nyensis fh 105, forma s dlhším a redším otŕnením
Čo sa týka výskytu kultúrnych rastlín v našich zbierkach, zdá sa mi, že nie sú dostatočne zastúpené. Je to na škodu, pretože sa skutočne jedná o veľmi pôsobivé rastliny a pri trošku zručnom pestovaní sa dokážu odvďačiť na rozdiel od „veľkých polyancistrov″ skorým a bohatým kvetenstvom. Pri pestovaní si musíme uvedomiť, že sa jedná o púštne rastliny, ktoré nepotrebujú až tak veľa vody a skôr im vyhovuje suchý vzduch a pochopiteľne s dostatočným prúdením. Preto považujem pestovanie v kultúre na loggii niekde na 10. poschodí južnej časti paneláku za ideálne. Pre mňa je nepochopiteľné, že ich výskyt je blízko jednej populácie S. polyancistrus, ktorého zástupcovia nevydržali moju skleníkovú kultúru pri zimovaní bez kúrenia, ale všetky formy S. nyensis vydržali tie isté podmienky bez následkov a bohato zakvitli. Ich pestovanie nie je tak jednoduché predovšetkým u starších rastlín. Dobre rastú mladé rastliny naštepené na mrazuvzdorné podložky, ale i pravokorenné. Ak dosiahnú veľkosť 7–8 cm v priemere, sú zraniteľné, aj keď nie sú zaliate. Je to v čase našich letných búrok, keď naše zemiaky, rajčiny či vinná réva je napadnutá hubovitými chorobami, dochádza i u týchto rastlín k napadnutiu a odchádzajú. Priebeh je veľmi rýchly. Najprv zbadáme, že sa mierne naklonia smerom na juh a potom za pár dní sú preč. Záchrana je zbytočná a neúčinná. Možno by pomohla preventívna chemická ochrana, určite však pestovanie niekoľko desiatok metrov nad zemou.
V popise sa uvádzajú väčšie rozmery, ako som uviedol, no na publikovaných obrázkoch z prírody môžeme vidieť iba menšie exempláre, ktoré nedosahujú maximálne rozmery. Z toho sa dá usudzovať, že sa môže jednať o krátkoveké rastliny s rýchlou reprodukciou.
I napriek uvedeným problémom s pestovaním sa nemôžeme nechať odradiť a potom sa dočkáme veľa radostných chvíľ, pretože máme dočinenia s jedným z najkrajších kaktusov prírody Severnej Ameriky – „malým polyancistrusom″.
Mapka výskytu Sclerocactus nyensis a Sclerocactus polyancistrus v Nevade
Pred niekoľkými rokmi som očakával ohlásenú návštevu, ktorá sa dopredu zaujímala o rod Sclerocactus Britton et Rose. Odhadol som približne tému, o čom budeme hovoriť. Z mojej istoty ma vyviedla otázka, či mám „malý polyancistrus″. Ja som prikývol a ukázal som na niekoľko semenáčov S. polyancistrus (Engelmann et Bigelow) Britton et Rose. Nasledovalo zamietavé gesto, že to nie sú oni a až neskôr som pochopil, o čo išlo, keď sme došli k S. nyensis. Bolo potvrdené, že to sú oni – malé polyancistrusy. Mnohokrát som sa k tejto príhode vracal, keď som pozoroval moje rastliny v zbierke a nakoniec som dal za pravdu tomuto prirovnaniu, pretože v podstate vystihuje spomínaného zástupcu rodu. Autor popisu ho nazval vysokohorský púštny kaktus – čo ešte viac upresňuje jeho výskyt v prírode.
S. nyensis bol popísaný F. Hochstätterom v roku 1992, teda patrí medzi novšie popísané druhy. V popise sa uvádza ătelo samostatné, guľovité, svetlo zelené, 5–10 cm (–14 cm) dlhé, 3–8 cm (–10 cm) v priemere, stredové tŕne 6 (–8), 3 z týchto svetlo až tmavo hnedé, skrútené, hákovité, 4–6 cm (7 cm) dlhé, 3 biele papierovité, postranné stredové tŕne, 2–4 cm dlhé, lúčovité tŕne 10–14, biele s hnedými špičkami do 2 cm, bez vlny, kvet krátko rúrkovitý, červenkastý až fialový do 3,5 cm dlhý, 2 cm v priemere, kališné lístky ružové až purpurové, trochu zelenkavé so svetlými prúžkami, korunné lupienky, stred ružový alebo fialový, blizna 8-laločná, zelená, čnelka hladká, plod zelený, bledo červený až ružový, nepravidelne praskajúci alebo suchý, semená čierne, s hrbolkovitým povrchom, dozrievajú v 5–6 týždňoch. Výskyt: Nevada v nadmorskej výške 1500–1700 m (–1800 m).“
V čase popisu pán F. Hochstätter považoval za synonymum S. blainei Welsh et Thorne 1985 nom. nud. a S. spinosior v. blainei May 1988 nom. nud. Neskôr, v roku 1995, prekombinoval pod S. spinosior (Engelmann) Woodruff et Benson ssp. blainei (Welsh et Thorne) Hochstätter S. schleseri Heil et Welsh. K popisu a k rekombináciam sa nechcem vyjadrovať. Všeobecne som sa týmto problémom zaoberal v mojom článku „Rod Sclerocactus Britton et Rose (trochu inak)″ – Kaktusy 2000/2.
Sclerocactus nyensis fh 107, forma s kratším a hustejším otŕnením
Sclerocactus nyensis fh 105, forma s dlhším a redším otŕnením
Čo sa týka výskytu kultúrnych rastlín v našich zbierkach, zdá sa mi, že nie sú dostatočne zastúpené. Je to na škodu, pretože sa skutočne jedná o veľmi pôsobivé rastliny a pri trošku zručnom pestovaní sa dokážu odvďačiť na rozdiel od „veľkých polyancistrov″ skorým a bohatým kvetenstvom. Pri pestovaní si musíme uvedomiť, že sa jedná o púštne rastliny, ktoré nepotrebujú až tak veľa vody a skôr im vyhovuje suchý vzduch a pochopiteľne s dostatočným prúdením. Preto považujem pestovanie v kultúre na loggii niekde na 10. poschodí južnej časti paneláku za ideálne. Pre mňa je nepochopiteľné, že ich výskyt je blízko jednej populácie S. polyancistrus, ktorého zástupcovia nevydržali moju skleníkovú kultúru pri zimovaní bez kúrenia, ale všetky formy S. nyensis vydržali tie isté podmienky bez následkov a bohato zakvitli. Ich pestovanie nie je tak jednoduché predovšetkým u starších rastlín. Dobre rastú mladé rastliny naštepené na mrazuvzdorné podložky, ale i pravokorenné. Ak dosiahnú veľkosť 7–8 cm v priemere, sú zraniteľné, aj keď nie sú zaliate. Je to v čase našich letných búrok, keď naše zemiaky, rajčiny či vinná réva je napadnutá hubovitými chorobami, dochádza i u týchto rastlín k napadnutiu a odchádzajú. Priebeh je veľmi rýchly. Najprv zbadáme, že sa mierne naklonia smerom na juh a potom za pár dní sú preč. Záchrana je zbytočná a neúčinná. Možno by pomohla preventívna chemická ochrana, určite však pestovanie niekoľko desiatok metrov nad zemou.
V popise sa uvádzajú väčšie rozmery, ako som uviedol, no na publikovaných obrázkoch z prírody môžeme vidieť iba menšie exempláre, ktoré nedosahujú maximálne rozmery. Z toho sa dá usudzovať, že sa môže jednať o krátkoveké rastliny s rýchlou reprodukciou.
I napriek uvedeným problémom s pestovaním sa nemôžeme nechať odradiť a potom sa dočkáme veľa radostných chvíľ, pretože máme dočinenia s jedným z najkrajších kaktusov prírody Severnej Ameriky – „malým polyancistrusom″.
Mapka výskytu Sclerocactus nyensis a Sclerocactus polyancistrus v Nevade
