Sclerocactus pubispinus (Eng.) L. Benson
Zahrnout do: mrazuvzdorné kaktusy
Kaktusy 2001, č. 1
Tento raz myslím na všetkých zástupcov rodu, ktorí majú v mladom štádiu tŕne s páperistým povrchom. Názov pubispinus znamená s páperistým povrchom tŕňov. Ak trochu sledujeme všetkých zástupcov rodu Sclerocactus Britton et Rose, tak zistíme, že spomínaný jav sa vyskytuje u S. pubispinus (Engelmann) L. Benson 1966, S. spinosior (Engelmann) Woodruff et Benson 1976, S. spinosior v. schleseri (Heil et Welsh) Hochstätter 1992, S. glaucus (K. Schumann) L. Benson 1966, čiastočne a zriedkavo u S. nyensis Hochstätter 1992. Niekto by mohol namietať k použitým názvom, ja považujem za správne uviesť tieto východzie názvy. Čo sa týka dôvodu spomínaného javu, je pravdepodobné, že súvisí s vývojom týchto druhov, ktoré asi vznikali v rovnakých podmienkach a v rovnakom čase. Z toho je možné usúdiť, že sa jedná o príbuzenské vzťahy, alebo podobnosť. Ak sa uvedený jav nachádza iba v mladom štádiu vývoja rastlín, je to znak i fylogenetického vývojového stupňa, keď populácia rastlín potrebovala na prežitie prijať vlahu všetkými možnými spôsobmi a premenené listy-tŕne svojím povrchom zachytávali viac vlahy v extrémne suchom prostredí. Dospelé rastliny toľko vody nepotrebujú a preto ich existencia už nezávisí od takéhoto spôsobu prijímania vody.
Ak sa bližšie pozrieme na príbuzenské vzťahy, tak musíme potvrdiť to, čo už viacerí znalci rodu tvrdili, že prví traja hore uvedení zástupcovia patria do blízkeho príbuzenského vzťahu, prinajmenšom tvoria jeden komplex. U toho štvrtého sa jedná o podobnosť a ten piaty prakticky ani nepatrí pod náš názov. Pozrime sa na chronológiu, ako boli popísané jednotlivé taxóny.
S. pubispinus SB 1085, Millard Co., UT – forma s hustým vytŕnením
S. pubispinus fh 100, Baker, White Pine Co., NV – forma s krátkymi tŕňmi
S. pubispinus SB 1013F, Millard Co., UT – forma s riedkymi tŕňmi
S. schleseri SB 1015, Lincoln Co., NV – husté, kučeravé vytŕnenie
V roku 1856 Engelmann a Bigelow popísali prvé dva taxóny, ktoré teraz patria do rodu Sclerocactus, a to Echinocactus polyancistrus a E. whipplei. O sedem rokov neskôr Engelmann popísal ďalšie dva – E. pubispinus a E. whipplei v. spinosior. Teda E. pubispinus považoval za samostatný druh, aj keď o farbe kvetov nemal zrejme vedomosti a druhý taxón považoval iba za varietu už známeho E. whipplei. Z jeho postupu vyplýva, že nepoznal juvenilné formy oboch týchto rastlín, pretože by nemohol prehliadnuť ich vývojovú podobnosť. Naopak, zobral do úvahy podobné otŕnenie v dospelom veku a to viac vytŕnený (spinosior) použil ako varie tu. O ďalších 35 rokov neskôr K. Schumann popísal ďalšieho zástupcu terajšieho rodu ako samostatný druh E. glaucus. Aj ten sa vďaka L. Bensonovi v roku 1966 dostal v rámci jeho revízie do rodu Sclerocactus spolu s S. pubispinus a S. spinosior ako samostatný druh. Ako posledný zo spomínanej skupinky rodu bol popísaný v roku 1986 S. schleseri Heilom a Welshom. Jedná sa o taxón, ktorý vyvolal veľa sporov a dohadov, čo trvá dodnes. Jedni tvrdia, že sa jedná iba o vytŕnenejšiu formu S. spinosior, iní zastávajú názor, že sa jedná o totožnú pôvodne popísanú rastlinu pod názvom S. blainei, ktorú žiaľ v roku 1985 Welsh a Thorne nedostatočne popísali. Tu je potrebné ešte spomenúť, že v roku 1992 F. Hochstätter prekombinoval spomínaný taxón na varietu S. spinosior, v roku 1995 z nej urobil iba synonymum a použil pod staronovým názvom blainei ako poddruh, teda S. spinosior ssp. blainei. Mám dôvody, prečo sa s tým nestotožňujem.
Pozrime sa bližšie na štatistické znaky spomínaných taxónov.
Zostávajúce znaky sú v súlade so znakmi ostatných zástupcov rodu. To znamená, tvar tela v mladosti guľovitý, neskôr vajcovitý až valcovitý, rebrá sú rozpadnuté v hrbolky, epidermis zelený, sivo až modro-zelený, počet tŕňov, farba a ich dĺžka je veľmi variabilná. Semená majú ľadvinovitý tvar a hrbolkatý povrch s veľmi tvrdým osemením. U spomínaného komplexu sa kvety iba s ťažkosťami predierajú na povrch s husto otŕneného temena, možná i preto sa v niektorých popisoch uvádza chybný tvar kvetu – rúrkovitý. Už štatistické znaky nahovárajú na úzku príbuznosť prvých troch taxónov, ich geografické rozšírenie ako i celkový vzhľad potvrdzuje toto tvrdenie. Niektoré husto vytŕnené formy S. pubispinus bez kvetu sú takmer na nerozoznanie od S. spinosior. Prechodné formy naopak majú znaky oboch taxónov. Veľa odlišných rastlín od typových dnes nesie známu poznámku „sp. n.“ V skutočnosti sa jedná o prechodné formy, či variabilné jedince, ktoré prinášajú podobné potomstvo, u ktorých by mala byť maximálne poznámka „aff. pubispinus“, alebo „aff. spinosior“. Výskyt je uvedený na mape. Na prvý pohľad je jasné, že S. schleseri má málopočetné, i keď izolované stanovište. Predpokladám, že v budúcnosti sa objavia ďalšie náleziská, ktoré sú teraz nedostupné, lebo sa nachádzajú na neprístupnom území z hľadiska štátnych záujmov. Potom bude pohľad na komplex S. pubispinus – spinosior – schleseri ucelenejší.
S. spinosior SB 1182, Millard Co., UT – forma zo svetlým kvetom
S. spinosior SB 740, North Sevier Co., UT – forma s mohutným vzrastom
S. aff. spinosior North Scull Rock, Millard Co., UT – forma, ktorá vzhľadom pripomína S. glaucus, kvety prezrádzajú blízkosť k druhu
S. spinosior JB 22, Lund/Beryl, Iron Co., UT – tmavá forma
S. spinosior Scull Rock/Wah-Wah, Millard Co. – svetlá forma
Čo sa týka kultúry spomínaných taxónov, majú taktiež veľa spoločného. Vcelku patria medzi ľahšie pestovateľné, ak berieme do úvahy celý rod. Pochádzajú zo suchých polopúští, i napriek tomu sa im dobre darí i na vlastných koreňoch. Pochopiteľne potrebujú veľa čerstvého vzduchu, veľa slnka a nárazovú zálievku. Pokiaľ sú pestované v skleníku, tak musíme byť opatrný so zálievkou v teplom letnom období. Ak chceme, aby nám zakvitli, tak oproti ostatným zástupcom rodu potrebujú zálievku pred nasadením pukov. Takáto zálievka podporí rýchlosť tvorby a množstvo nasadených pukov a to niekoľkokrát do roka. Čiže striedanie suchých období s nárazovou zálievkou im robí dobre. Pokiaľ si netrúfame na pravokorennú kultúru, tak doporučujem štepenie na mrazuvzdorné podložky a potom môžeme zimovať v nevykúrenom skleníku či parenisku bez obáv. Sú vhodné do balkónových kultúr s prekrytím proti dažďu s volným prúdením vzduchu zo všetkých strán, pochopiteľne s celoročným umiestnením. Práve zvýšené prúdenie vzduchu na balkónoch vyšších poschodí a čistý vzduch im robí dobre.
V duchu poznaných skutočností som nielen presvedčený, že kompex S. pubispinus – spinosior – schleseri sú úzko príbuzné taxóny, ale ak vychádzam aj zo znakov ich fylogenetického vývoja, tak verím, že by bolo správne nové usporiadanie, kde by S. pubispinus bol druhom, S. spinosior poddruhom a S. schleseri varietou. S. glaucus patrí do iného komplexu. Potom by to vyzeralo takto:
To všetko však nechávam na odborníkov v tejto oblasti! Akokoľvek ich budeme nazývať, patrí im obdiv, pretože sú to krásne a zaujímavé rastliny, oni za to nemôžu, ako ich nazývame. Sú na tom rovnako ako my, ani my nemôžeme za svoje mená.
Tento raz myslím na všetkých zástupcov rodu, ktorí majú v mladom štádiu tŕne s páperistým povrchom. Názov pubispinus znamená s páperistým povrchom tŕňov. Ak trochu sledujeme všetkých zástupcov rodu Sclerocactus Britton et Rose, tak zistíme, že spomínaný jav sa vyskytuje u S. pubispinus (Engelmann) L. Benson 1966, S. spinosior (Engelmann) Woodruff et Benson 1976, S. spinosior v. schleseri (Heil et Welsh) Hochstätter 1992, S. glaucus (K. Schumann) L. Benson 1966, čiastočne a zriedkavo u S. nyensis Hochstätter 1992. Niekto by mohol namietať k použitým názvom, ja považujem za správne uviesť tieto východzie názvy. Čo sa týka dôvodu spomínaného javu, je pravdepodobné, že súvisí s vývojom týchto druhov, ktoré asi vznikali v rovnakých podmienkach a v rovnakom čase. Z toho je možné usúdiť, že sa jedná o príbuzenské vzťahy, alebo podobnosť. Ak sa uvedený jav nachádza iba v mladom štádiu vývoja rastlín, je to znak i fylogenetického vývojového stupňa, keď populácia rastlín potrebovala na prežitie prijať vlahu všetkými možnými spôsobmi a premenené listy-tŕne svojím povrchom zachytávali viac vlahy v extrémne suchom prostredí. Dospelé rastliny toľko vody nepotrebujú a preto ich existencia už nezávisí od takéhoto spôsobu prijímania vody.
Ak sa bližšie pozrieme na príbuzenské vzťahy, tak musíme potvrdiť to, čo už viacerí znalci rodu tvrdili, že prví traja hore uvedení zástupcovia patria do blízkeho príbuzenského vzťahu, prinajmenšom tvoria jeden komplex. U toho štvrtého sa jedná o podobnosť a ten piaty prakticky ani nepatrí pod náš názov. Pozrime sa na chronológiu, ako boli popísané jednotlivé taxóny.
S. pubispinus SB 1085, Millard Co., UT – forma s hustým vytŕnením
S. pubispinus fh 100, Baker, White Pine Co., NV – forma s krátkymi tŕňmi
S. pubispinus SB 1013F, Millard Co., UT – forma s riedkymi tŕňmi
S. schleseri SB 1015, Lincoln Co., NV – husté, kučeravé vytŕnenie
V roku 1856 Engelmann a Bigelow popísali prvé dva taxóny, ktoré teraz patria do rodu Sclerocactus, a to Echinocactus polyancistrus a E. whipplei. O sedem rokov neskôr Engelmann popísal ďalšie dva – E. pubispinus a E. whipplei v. spinosior. Teda E. pubispinus považoval za samostatný druh, aj keď o farbe kvetov nemal zrejme vedomosti a druhý taxón považoval iba za varietu už známeho E. whipplei. Z jeho postupu vyplýva, že nepoznal juvenilné formy oboch týchto rastlín, pretože by nemohol prehliadnuť ich vývojovú podobnosť. Naopak, zobral do úvahy podobné otŕnenie v dospelom veku a to viac vytŕnený (spinosior) použil ako varie tu. O ďalších 35 rokov neskôr K. Schumann popísal ďalšieho zástupcu terajšieho rodu ako samostatný druh E. glaucus. Aj ten sa vďaka L. Bensonovi v roku 1966 dostal v rámci jeho revízie do rodu Sclerocactus spolu s S. pubispinus a S. spinosior ako samostatný druh. Ako posledný zo spomínanej skupinky rodu bol popísaný v roku 1986 S. schleseri Heilom a Welshom. Jedná sa o taxón, ktorý vyvolal veľa sporov a dohadov, čo trvá dodnes. Jedni tvrdia, že sa jedná iba o vytŕnenejšiu formu S. spinosior, iní zastávajú názor, že sa jedná o totožnú pôvodne popísanú rastlinu pod názvom S. blainei, ktorú žiaľ v roku 1985 Welsh a Thorne nedostatočne popísali. Tu je potrebné ešte spomenúť, že v roku 1992 F. Hochstätter prekombinoval spomínaný taxón na varietu S. spinosior, v roku 1995 z nej urobil iba synonymum a použil pod staronovým názvom blainei ako poddruh, teda S. spinosior ssp. blainei. Mám dôvody, prečo sa s tým nestotožňujem.
Pozrime sa bližšie na štatistické znaky spomínaných taxónov.
Zostávajúce znaky sú v súlade so znakmi ostatných zástupcov rodu. To znamená, tvar tela v mladosti guľovitý, neskôr vajcovitý až valcovitý, rebrá sú rozpadnuté v hrbolky, epidermis zelený, sivo až modro-zelený, počet tŕňov, farba a ich dĺžka je veľmi variabilná. Semená majú ľadvinovitý tvar a hrbolkatý povrch s veľmi tvrdým osemením. U spomínaného komplexu sa kvety iba s ťažkosťami predierajú na povrch s husto otŕneného temena, možná i preto sa v niektorých popisoch uvádza chybný tvar kvetu – rúrkovitý. Už štatistické znaky nahovárajú na úzku príbuznosť prvých troch taxónov, ich geografické rozšírenie ako i celkový vzhľad potvrdzuje toto tvrdenie. Niektoré husto vytŕnené formy S. pubispinus bez kvetu sú takmer na nerozoznanie od S. spinosior. Prechodné formy naopak majú znaky oboch taxónov. Veľa odlišných rastlín od typových dnes nesie známu poznámku „sp. n.“ V skutočnosti sa jedná o prechodné formy, či variabilné jedince, ktoré prinášajú podobné potomstvo, u ktorých by mala byť maximálne poznámka „aff. pubispinus“, alebo „aff. spinosior“. Výskyt je uvedený na mape. Na prvý pohľad je jasné, že S. schleseri má málopočetné, i keď izolované stanovište. Predpokladám, že v budúcnosti sa objavia ďalšie náleziská, ktoré sú teraz nedostupné, lebo sa nachádzajú na neprístupnom území z hľadiska štátnych záujmov. Potom bude pohľad na komplex S. pubispinus – spinosior – schleseri ucelenejší.
S. spinosior SB 1182, Millard Co., UT – forma zo svetlým kvetom
S. spinosior SB 740, North Sevier Co., UT – forma s mohutným vzrastom
S. aff. spinosior North Scull Rock, Millard Co., UT – forma, ktorá vzhľadom pripomína S. glaucus, kvety prezrádzajú blízkosť k druhu
S. spinosior JB 22, Lund/Beryl, Iron Co., UT – tmavá forma
S. spinosior Scull Rock/Wah-Wah, Millard Co. – svetlá forma
Čo sa týka kultúry spomínaných taxónov, majú taktiež veľa spoločného. Vcelku patria medzi ľahšie pestovateľné, ak berieme do úvahy celý rod. Pochádzajú zo suchých polopúští, i napriek tomu sa im dobre darí i na vlastných koreňoch. Pochopiteľne potrebujú veľa čerstvého vzduchu, veľa slnka a nárazovú zálievku. Pokiaľ sú pestované v skleníku, tak musíme byť opatrný so zálievkou v teplom letnom období. Ak chceme, aby nám zakvitli, tak oproti ostatným zástupcom rodu potrebujú zálievku pred nasadením pukov. Takáto zálievka podporí rýchlosť tvorby a množstvo nasadených pukov a to niekoľkokrát do roka. Čiže striedanie suchých období s nárazovou zálievkou im robí dobre. Pokiaľ si netrúfame na pravokorennú kultúru, tak doporučujem štepenie na mrazuvzdorné podložky a potom môžeme zimovať v nevykúrenom skleníku či parenisku bez obáv. Sú vhodné do balkónových kultúr s prekrytím proti dažďu s volným prúdením vzduchu zo všetkých strán, pochopiteľne s celoročným umiestnením. Práve zvýšené prúdenie vzduchu na balkónoch vyšších poschodí a čistý vzduch im robí dobre.
V duchu poznaných skutočností som nielen presvedčený, že kompex S. pubispinus – spinosior – schleseri sú úzko príbuzné taxóny, ale ak vychádzam aj zo znakov ich fylogenetického vývoja, tak verím, že by bolo správne nové usporiadanie, kde by S. pubispinus bol druhom, S. spinosior poddruhom a S. schleseri varietou. S. glaucus patrí do iného komplexu. Potom by to vyzeralo takto:
To všetko však nechávam na odborníkov v tejto oblasti! Akokoľvek ich budeme nazývať, patrí im obdiv, pretože sú to krásne a zaujímavé rastliny, oni za to nemôžu, ako ich nazývame. Sú na tom rovnako ako my, ani my nemôžeme za svoje mená.
