Sclerocactus polyancistrus v kultúre
Zahrnout do: kaktusy
Kaktusy 2013, č. 1, s rostlinou se třemi květy na obálce
S. polyancistrus, Oro Grande, San Bernardino Co., CA. 650 m n.m. Stredové trne hnedočiernej farby
Na začiatok je potrebné uviesť, že druh Sclerocactus polyancistrus bol objavený v roku 1854 A. W. Whipplem v Kalifornii pri hornej časti rieky Mojave. Popis druhu pochádza od G. Engelmanna a J. M. Bigelowa ako Echinocactus polyancistrus z roku 1856. Druh sa stal typovým druhom nového rodu Sclerocactus, ktorý v roku 1922 ustanovili J. N. Britton a R. N. Rose.
Rád sa prehrabávam v starej literatúre a takto som sa dostal v časopise Aztekia z roku 1983 (83/3–4), na stranách 14–18 k článku „Sclerocactus polyancistrus “od Gerta Haslingera, výborného znalca rodu Sclerocactus. V preklade Dr. A. Maixnera sa píše „V Evropě nemůžeme s květy S. polyancistrus příliš počítat, a to ať jde o pravokořenné či roubované exepláře. Pokud se nejednalo o importní rostliny první rok po převezení do Evropy, není zatím známo, že by S. polyancistrus kvetl.” V poznámke za článkom sa vyberá z listu z apríla, ktorý súvisle na to napísal pán G. Haslinger „...a nyní skoro senzace – v rozporu s tím, co jsem napsal ve svém článku, jsem zjistil, že dva semenáčky S. polyancistrus, naroubované v r. 1979, mají poupata. Pokud moje paměť sahá, mělo by to být poprvé, kdy semenáčky tohoto druhu v Evropě vykvetou. Mí přátelé, zejména v NSR, tvrdí, že S. polyancistrus dosud v Evropě nekvetl. Doufám tedy, že všechno dobře dopadne.” Zároveň Dr. A. Maixner poznamenáva v dodatku za článkom, že u Dr. Nechvátala v Brne zdokumentovali puky na dospelej rastline.
S. polyancistrus, stredové trne rubínovej farby. Pôvod Beatty, San Bernardino Co., CA, 1200 m n. m.
Po tom, čo som prečítal uvedený článok, som sa rozhodol napísať tento článok. Ukazuje sa, že naše pestovateľské povedomie je už oveľa ďalej a nielen u mňa, ale i u mnohých iných pestovateľov. Polyancistrusy kvitnú, tým boli zbúrané domnelé mýty v ich pestovaní.
Plod S. polyancistrus
Rez kvetom S. polyancistrus
Rez kvetom S. parviflorus pre porovnanie
S. polyancistrus patrí v kultúre medzi najatraktívnejšie sklerokaktusy. Ak aj je stále spájaný s rôznymi fámami o tom, ako sa ťažko pestuje a ešte ťažšie kvitne. Niečo z toho je pravda, ale pri bežnom pestovaní trochu zručnejšieho pestovateľa ide o normálne dosiahnuteľný úspech pri pestovaní. Priznám sa, že skupina rastlín, ktorú mám, čím ďalej tým viac, patrí v mojej zbierke k najobľúbenejším rastlinám. Dnes už mám viac ako 50 rastlín z viac ako 20 lokalít. To vedie k tomu, aby som hľadal súvislosti s prípadným neúspechom. Taká skupina v rovnakých podmienkach už dokáže odpovedať na mnohé otázky. Keď som sa začal zaoberať s týmto druhom, tak som si myslel, že úspech pri pestovaní začína u rastlín, ktoré pochádzajú z nižších nadmorských výšok. Začal som zháňať semená z rastlín v nadmorskej výške okolo 600 m n. m. Zistil som, že rastliny dopestované z takého prostredia narastajú do veľkých rozmerov a až potom začnú kvitnúť a sú menej odolné chladu. Preto som postupne zhromažďoval semená z vyšších nadmorských výšok až do výšky okolo 2300 m n. m. Nemyslím si, že je správne deliť rastliny v rámci druhu na formu údolnú a horskú. Variabilita v rámci celého rodu Sclerocactus by mohla znamenať ešte viac mnohonásobné delenie podľa rôznych vlastností, teda i z dôvodu nadmorskej výšky. Pravda je taká, že z pestovateľského hľadiska rastliny pochádzajúce z vyšších nadmorských výšok (horské?) sú lepšie, lebo kvitnú skôr, často už ako malé, do veľkosti 100 mm, v porovnaní s ostatnými.
S. polyancistrus, farba kvetov fialovo červená
Viem si predstaviť lepšie podmienky, aké sú u mňa. Bývam pod horou s juhovýchodnou expozíciou. Čo mi dovoľuje v letnom období iba cca 8 hodín slnečného svitu. V zime sú to iba 2–3 hodiny denne. Je už známe, že sklerokaktusy potrebujú čo najviac slnka a tepla v období vegetácie. Skúšal som ponechávať tieto rastliny v zime v nevykúrenom skleníku. Výsledok bol podľa očakávania. Mali veľké ťažkosti a ak aj prežili, v lete sa dlho nevedeli prebrať a koniec bol rovnaký. Taktiež obdržali nepríjemné hnedé škvrny, ktoré kazili pohľad na ne. Väčšie šance mali rastliny, ktoré pochádzali z vyšších nadmorských výšok. Tu sa ešte chystám zopakovať zimovanie niekoľkých rastlín z rôznych výšok. Prvé skúsenosti boli nádejné. Je to potrebné niekoľko raz zopakovať. Samostatnou kapitolou je kvitnutie. Zistil som, že ešte v období pred nasadzovaním pukov premiestnenie na iné miesto nemá vplyv na kvitnutie. Po zahájení nasadzovania pukov väčšinou každé premiestnenie znamená zatiahnutie pukov bez kvitnutia. Som presvedčený, že i podložky majú vplyv na kvitnutie. Skúšal som rôzne podložky. Je priam neuveriteľné, že drobná podložka Echinocereus viridiflorus dokáže schopne vyživovať dospelú rastlinu vo veľkosti 350 mm. Horšie je to s ukotvením rastliny v substráte, pretože uvedené podložky majú krátke korene. Dá sa doporučiť postup, pri ktorom sa S. polyancistrus niekoľko raz prevrúbľuje na podložky približne rovnakého priemeru ako je vrúbeľ. Dobré podložky sú niektoré z okruhu E. reichenbachii a E. triglochidiatus, ktoré netvoria odnože a majú bohaté a pevné korene. Pochopiteľne podložky mrazuvzdorné. Často sa podarí zakoreniť väčšie rastliny, ale v tom prípade sú takéto rastliny oveľa zraniteľnejšie na naše pochybenia.
S. polyancistrus, biela forma. V skutočnosti trne majú krémovú farbu. Medzi pestovateľmi sa zaužíval názov „albino“
Výsevy sú asi najúspešnejšie zo všetkých sklerokaktusov. Je to aj tým, že úprava semien skarifikáciou sa vykonáva úspešnejšie, lebo semená sú väčšie. Semenáče rastú dobre, ale ich zraniteľnosť je veľká najmä v letnom období v dobe letných búrok. Som presvedčený, že pre kvitnutie je výhodnejšie použiť také semená, ktoré pochádzajú z rastlín, ktoré dobre kvitnú v našich podmienkach. Genetické danosti sú jednou s možností dopestovať kvitnúce rastliny. Kultúra na pravých koreňoch od výsevu je veľmi pomalá, preto je výhodnejšie malé semenáče navrúbľovať na dočasnú podložku s neskorším prevrúbľovaním na trvalú, mrazuvzdornú. Tým sa podstatne dá urýchliť pestovanie. Najkrajšou ozdobou S. polyancistrus sú stredové trne. Aj tu sú rozdielnosti. Niektoré formy majú dlhé trne až do dĺžky 150 mm. Mám i také, ktoré majú iba o niečo dlhšie stredové trne ako okrajové. Sú veľké odlišnosti i vo farbe, od ružovej cez červenú, fialovú až čiernu. Tým sa vytvárajú rôzne až rozprávkové farebné efekty. V literatúre nájdeme, že kvety tohoto druhu sú najväčšie spomedzi všetkých druhov v rámci rodu. V skutočnosti sú aj druhy rodu s väčšími kvetmi, aké má S. polyancistrus. Taktiež farba kvetov varíruje, hoci aj z výsevu semien z jednej rastliny. Takáto skutočnosť nie je na závadu, aby sme si nevychutnali krásu kvetov s vedomím, že sa jedná o vzácne rastliny.
S. polyancistrus s ružovo-fialovým kvetom
Tri rastliny z jedného výsevu, pôvodom z jednej lokality, rozdielnej farby kvetov
Pre úspešné pestovanie je v prvom rade potrebné vytvoriť vyhovujúce podmienky. Tie sú v umiestnení s čo najväčším množstvom tepla, slnka a čerstvého vzduchu. Už na prvý pohľad sa nám vynára rozpor medzi uvedenými podmienkami. V skleníku je dosť tepla, už menej priameho slnka a žiaľ bez umelého prúdenia vzduchu málo čerstvého vzduchu. Vonkajšia voľná kultúra zase nie je vyhovujúca pre vysokú vlhkosť. Naše zrážky im evidentne škodia. Globálne oteplenie prináša zvýšenie teploty pri zvýšenej vzdušnej vlhkosti. Tak to bolo minulý rok, čo má za následok napadnutie rastlín hubovými chorobami. Nemyslel som si, že ešte počas môjho života pocítim dôsledky globálneho oteplenia. Myslel som si, že sa to môže stať iba počas dlhšieho obdobia rádovo desať-, či storočí. Klimatológovia tvrdia, že došlo k nárastu priemernej ročnej teploty u nás na Slovensku približne o 1°C. Už tento rok sme pocítili dôsledky a dá sa očakávať v budúcich rokoch ďalšie vo forme výkyvov teplôt i zrážok. Tieto zmeny majú vplyv i na pestovanie kaktusov, hlavne tých, ktoré pochádzajú zo suchých oblastí Severnej Ameriky. Minulý rok mi padla skupina rastlín S. wrightiae nezvyčajným spôsobom. Po bohatom kvitnutí a po uschnutí okvetných lístkov, začali zahnívať odhora cez suché okvetné lístky smerom ku koreňom. Kým som to zbadal, už bolo neskoro. Stalo sa to u rastlín, ktoré boli umiestnené na vonkajšom parapete a boli prikryté od vrchu skleneným krytom. Také isté rastliny umiestnené v skleníku nemali žiadny problém. V tom istom období susedom padli za jeden deň zemiaky i rajčiny. Zostali čierne. Spomínam to iba preto, že i S. polyancistrus je náchylný na podobné výkyvy počasia. Je možné, že niektoré formy sú viac či menej odolné takýmto zmenám. Polievanie počas vegetácie musí byť veľmi striedme a závisí od aktuálneho počasia. Nemalo by sa to stať viac ako tri krát za vegetáciu, aj to opatrne. Aj tu vzniká rozpor medzi potrebou podložky a vrúbľa. Môže sa stať, že podložka potrebuje viac vody, keď tomu vyhovieme, ublížime vrúbľu a opačne.
S. polyancistrus (horská forma?). Rastlina v kvetináči 8x8 cm, tvar tela takmer guľovitý
Z uvedeného vyplýva, že S. polyancistrus by mal byť pestovaný mimo kaktusov Južnej Ameriky či Mexika. Mne vyhovuje, že mám dostatočne veľkú skupinu rastlín toho istého druhu. Je potrebné sa zmieniť aj o zimovaní. Stalo sa mi viackrát, že som bol presviedčaný priateľmi o tom, že S. polyancistrus je mrazuvzdorný. Moje skúsenosti sú iné, tak ako som to už spomínal. Už niekoľko rokov zimujem väčšiu časť rastlín na krytej lodžii. I pri najväčších mrazoch tam boli teploty miernejšie ako v skleníku bez kúrenia, ale hlavne cez deň sa teplota zvyšovala nad nulu. Bolo to v dôsledku úniku tepla z domu. Tieto podmienky väčšinou neboli nevyhovujúce, aj keď niečo vždy odišlo. Rastliny umiestnené v zime v pivnici s ostatnými, vyzerali lepšie a zdalo sa mi, že im to lepšie vyhovovalo. Dôležité bolo ich včasné premiestnenie na jar na svetlé stanovisko.
Blízko príbuzný druh S. nyensis pre porovnanie. Zďaleka nie je taký atraktívny druh ako S. polyancistrus
Týmto článkom som chcel poukázať nato, že S. polyancistrus rastie a kvitne v našich podmienkach. Pokiaľ mu vytvoríme vhodné podmienky, prinesie nám veľa pestovateľských radostí. Nikdy nezvyknem dávať recept ako na to, iba sa snažím uviesť moje skúsenosti v mojich podmienkach. Každý z nás má iné podmienky a tie si treba vyskúšať. Preto nieje možné v rámci jedného článku odpovedať na všetky otázky. Doprajem každému, kto si to chce odskúšať, sledovať obrovskú energiu, ktorú rastliny S. polyancistrus vyvinú od nasadenia pukov až po kvitnutie a vytvorenie plodov. Pohľad na kvitnúce rastliny stojí zato.
Sliač, november 2012
Prehľad doporučenej literatúry k téme: BENSON, L.: The Cacti of United States and Canada, Stanford University Press, Stanford, California, 1982. HASLINGER, G.: Sclerocactus polyancistrus, Aztekia (3–4), 14–18, 1983. HOCHSTÄTTER, F.:The Genus Sclerocactus, Cactaceae-Revised, Mannheim, 1993. VEREŠ, G.: Rod Sclerocactus Britton et Rose (trochu inak), Kaktusy ( 2), 53–59, 2000. VEREŠ, G.: Mrazuvzdorné kaktusy Severnej Ameriky, Poříčany, 2003. VEREŠ, G.: Výsevy semien kaktusov Severnej Ameriky, Cactaceae etc. ( 1), 25–28, 2007. VEREŠ, G.: Kaktusy Severnej Ameriky po výseve, Cactaceae etc. (4), 148–151, 2007. VEREŠ, G.: Sklerokaktusy v kultúre, Kaktusy, Speciál 2, 1–36, 2009.
S. polyancistrus, Oro Grande, San Bernardino Co., CA. 650 m n.m. Stredové trne hnedočiernej farby
Na začiatok je potrebné uviesť, že druh Sclerocactus polyancistrus bol objavený v roku 1854 A. W. Whipplem v Kalifornii pri hornej časti rieky Mojave. Popis druhu pochádza od G. Engelmanna a J. M. Bigelowa ako Echinocactus polyancistrus z roku 1856. Druh sa stal typovým druhom nového rodu Sclerocactus, ktorý v roku 1922 ustanovili J. N. Britton a R. N. Rose.
Rád sa prehrabávam v starej literatúre a takto som sa dostal v časopise Aztekia z roku 1983 (83/3–4), na stranách 14–18 k článku „Sclerocactus polyancistrus “od Gerta Haslingera, výborného znalca rodu Sclerocactus. V preklade Dr. A. Maixnera sa píše „V Evropě nemůžeme s květy S. polyancistrus příliš počítat, a to ať jde o pravokořenné či roubované exepláře. Pokud se nejednalo o importní rostliny první rok po převezení do Evropy, není zatím známo, že by S. polyancistrus kvetl.” V poznámke za článkom sa vyberá z listu z apríla, ktorý súvisle na to napísal pán G. Haslinger „...a nyní skoro senzace – v rozporu s tím, co jsem napsal ve svém článku, jsem zjistil, že dva semenáčky S. polyancistrus, naroubované v r. 1979, mají poupata. Pokud moje paměť sahá, mělo by to být poprvé, kdy semenáčky tohoto druhu v Evropě vykvetou. Mí přátelé, zejména v NSR, tvrdí, že S. polyancistrus dosud v Evropě nekvetl. Doufám tedy, že všechno dobře dopadne.” Zároveň Dr. A. Maixner poznamenáva v dodatku za článkom, že u Dr. Nechvátala v Brne zdokumentovali puky na dospelej rastline.
S. polyancistrus, stredové trne rubínovej farby. Pôvod Beatty, San Bernardino Co., CA, 1200 m n. m.
Po tom, čo som prečítal uvedený článok, som sa rozhodol napísať tento článok. Ukazuje sa, že naše pestovateľské povedomie je už oveľa ďalej a nielen u mňa, ale i u mnohých iných pestovateľov. Polyancistrusy kvitnú, tým boli zbúrané domnelé mýty v ich pestovaní.
Plod S. polyancistrus
Rez kvetom S. polyancistrus
Rez kvetom S. parviflorus pre porovnanie
S. polyancistrus patrí v kultúre medzi najatraktívnejšie sklerokaktusy. Ak aj je stále spájaný s rôznymi fámami o tom, ako sa ťažko pestuje a ešte ťažšie kvitne. Niečo z toho je pravda, ale pri bežnom pestovaní trochu zručnejšieho pestovateľa ide o normálne dosiahnuteľný úspech pri pestovaní. Priznám sa, že skupina rastlín, ktorú mám, čím ďalej tým viac, patrí v mojej zbierke k najobľúbenejším rastlinám. Dnes už mám viac ako 50 rastlín z viac ako 20 lokalít. To vedie k tomu, aby som hľadal súvislosti s prípadným neúspechom. Taká skupina v rovnakých podmienkach už dokáže odpovedať na mnohé otázky. Keď som sa začal zaoberať s týmto druhom, tak som si myslel, že úspech pri pestovaní začína u rastlín, ktoré pochádzajú z nižších nadmorských výšok. Začal som zháňať semená z rastlín v nadmorskej výške okolo 600 m n. m. Zistil som, že rastliny dopestované z takého prostredia narastajú do veľkých rozmerov a až potom začnú kvitnúť a sú menej odolné chladu. Preto som postupne zhromažďoval semená z vyšších nadmorských výšok až do výšky okolo 2300 m n. m. Nemyslím si, že je správne deliť rastliny v rámci druhu na formu údolnú a horskú. Variabilita v rámci celého rodu Sclerocactus by mohla znamenať ešte viac mnohonásobné delenie podľa rôznych vlastností, teda i z dôvodu nadmorskej výšky. Pravda je taká, že z pestovateľského hľadiska rastliny pochádzajúce z vyšších nadmorských výšok (horské?) sú lepšie, lebo kvitnú skôr, často už ako malé, do veľkosti 100 mm, v porovnaní s ostatnými.
S. polyancistrus, farba kvetov fialovo červená
Viem si predstaviť lepšie podmienky, aké sú u mňa. Bývam pod horou s juhovýchodnou expozíciou. Čo mi dovoľuje v letnom období iba cca 8 hodín slnečného svitu. V zime sú to iba 2–3 hodiny denne. Je už známe, že sklerokaktusy potrebujú čo najviac slnka a tepla v období vegetácie. Skúšal som ponechávať tieto rastliny v zime v nevykúrenom skleníku. Výsledok bol podľa očakávania. Mali veľké ťažkosti a ak aj prežili, v lete sa dlho nevedeli prebrať a koniec bol rovnaký. Taktiež obdržali nepríjemné hnedé škvrny, ktoré kazili pohľad na ne. Väčšie šance mali rastliny, ktoré pochádzali z vyšších nadmorských výšok. Tu sa ešte chystám zopakovať zimovanie niekoľkých rastlín z rôznych výšok. Prvé skúsenosti boli nádejné. Je to potrebné niekoľko raz zopakovať. Samostatnou kapitolou je kvitnutie. Zistil som, že ešte v období pred nasadzovaním pukov premiestnenie na iné miesto nemá vplyv na kvitnutie. Po zahájení nasadzovania pukov väčšinou každé premiestnenie znamená zatiahnutie pukov bez kvitnutia. Som presvedčený, že i podložky majú vplyv na kvitnutie. Skúšal som rôzne podložky. Je priam neuveriteľné, že drobná podložka Echinocereus viridiflorus dokáže schopne vyživovať dospelú rastlinu vo veľkosti 350 mm. Horšie je to s ukotvením rastliny v substráte, pretože uvedené podložky majú krátke korene. Dá sa doporučiť postup, pri ktorom sa S. polyancistrus niekoľko raz prevrúbľuje na podložky približne rovnakého priemeru ako je vrúbeľ. Dobré podložky sú niektoré z okruhu E. reichenbachii a E. triglochidiatus, ktoré netvoria odnože a majú bohaté a pevné korene. Pochopiteľne podložky mrazuvzdorné. Často sa podarí zakoreniť väčšie rastliny, ale v tom prípade sú takéto rastliny oveľa zraniteľnejšie na naše pochybenia.
S. polyancistrus, biela forma. V skutočnosti trne majú krémovú farbu. Medzi pestovateľmi sa zaužíval názov „albino“
Výsevy sú asi najúspešnejšie zo všetkých sklerokaktusov. Je to aj tým, že úprava semien skarifikáciou sa vykonáva úspešnejšie, lebo semená sú väčšie. Semenáče rastú dobre, ale ich zraniteľnosť je veľká najmä v letnom období v dobe letných búrok. Som presvedčený, že pre kvitnutie je výhodnejšie použiť také semená, ktoré pochádzajú z rastlín, ktoré dobre kvitnú v našich podmienkach. Genetické danosti sú jednou s možností dopestovať kvitnúce rastliny. Kultúra na pravých koreňoch od výsevu je veľmi pomalá, preto je výhodnejšie malé semenáče navrúbľovať na dočasnú podložku s neskorším prevrúbľovaním na trvalú, mrazuvzdornú. Tým sa podstatne dá urýchliť pestovanie. Najkrajšou ozdobou S. polyancistrus sú stredové trne. Aj tu sú rozdielnosti. Niektoré formy majú dlhé trne až do dĺžky 150 mm. Mám i také, ktoré majú iba o niečo dlhšie stredové trne ako okrajové. Sú veľké odlišnosti i vo farbe, od ružovej cez červenú, fialovú až čiernu. Tým sa vytvárajú rôzne až rozprávkové farebné efekty. V literatúre nájdeme, že kvety tohoto druhu sú najväčšie spomedzi všetkých druhov v rámci rodu. V skutočnosti sú aj druhy rodu s väčšími kvetmi, aké má S. polyancistrus. Taktiež farba kvetov varíruje, hoci aj z výsevu semien z jednej rastliny. Takáto skutočnosť nie je na závadu, aby sme si nevychutnali krásu kvetov s vedomím, že sa jedná o vzácne rastliny.
S. polyancistrus s ružovo-fialovým kvetom
Tri rastliny z jedného výsevu, pôvodom z jednej lokality, rozdielnej farby kvetov
Pre úspešné pestovanie je v prvom rade potrebné vytvoriť vyhovujúce podmienky. Tie sú v umiestnení s čo najväčším množstvom tepla, slnka a čerstvého vzduchu. Už na prvý pohľad sa nám vynára rozpor medzi uvedenými podmienkami. V skleníku je dosť tepla, už menej priameho slnka a žiaľ bez umelého prúdenia vzduchu málo čerstvého vzduchu. Vonkajšia voľná kultúra zase nie je vyhovujúca pre vysokú vlhkosť. Naše zrážky im evidentne škodia. Globálne oteplenie prináša zvýšenie teploty pri zvýšenej vzdušnej vlhkosti. Tak to bolo minulý rok, čo má za následok napadnutie rastlín hubovými chorobami. Nemyslel som si, že ešte počas môjho života pocítim dôsledky globálneho oteplenia. Myslel som si, že sa to môže stať iba počas dlhšieho obdobia rádovo desať-, či storočí. Klimatológovia tvrdia, že došlo k nárastu priemernej ročnej teploty u nás na Slovensku približne o 1°C. Už tento rok sme pocítili dôsledky a dá sa očakávať v budúcich rokoch ďalšie vo forme výkyvov teplôt i zrážok. Tieto zmeny majú vplyv i na pestovanie kaktusov, hlavne tých, ktoré pochádzajú zo suchých oblastí Severnej Ameriky. Minulý rok mi padla skupina rastlín S. wrightiae nezvyčajným spôsobom. Po bohatom kvitnutí a po uschnutí okvetných lístkov, začali zahnívať odhora cez suché okvetné lístky smerom ku koreňom. Kým som to zbadal, už bolo neskoro. Stalo sa to u rastlín, ktoré boli umiestnené na vonkajšom parapete a boli prikryté od vrchu skleneným krytom. Také isté rastliny umiestnené v skleníku nemali žiadny problém. V tom istom období susedom padli za jeden deň zemiaky i rajčiny. Zostali čierne. Spomínam to iba preto, že i S. polyancistrus je náchylný na podobné výkyvy počasia. Je možné, že niektoré formy sú viac či menej odolné takýmto zmenám. Polievanie počas vegetácie musí byť veľmi striedme a závisí od aktuálneho počasia. Nemalo by sa to stať viac ako tri krát za vegetáciu, aj to opatrne. Aj tu vzniká rozpor medzi potrebou podložky a vrúbľa. Môže sa stať, že podložka potrebuje viac vody, keď tomu vyhovieme, ublížime vrúbľu a opačne.
S. polyancistrus (horská forma?). Rastlina v kvetináči 8x8 cm, tvar tela takmer guľovitý
Z uvedeného vyplýva, že S. polyancistrus by mal byť pestovaný mimo kaktusov Južnej Ameriky či Mexika. Mne vyhovuje, že mám dostatočne veľkú skupinu rastlín toho istého druhu. Je potrebné sa zmieniť aj o zimovaní. Stalo sa mi viackrát, že som bol presviedčaný priateľmi o tom, že S. polyancistrus je mrazuvzdorný. Moje skúsenosti sú iné, tak ako som to už spomínal. Už niekoľko rokov zimujem väčšiu časť rastlín na krytej lodžii. I pri najväčších mrazoch tam boli teploty miernejšie ako v skleníku bez kúrenia, ale hlavne cez deň sa teplota zvyšovala nad nulu. Bolo to v dôsledku úniku tepla z domu. Tieto podmienky väčšinou neboli nevyhovujúce, aj keď niečo vždy odišlo. Rastliny umiestnené v zime v pivnici s ostatnými, vyzerali lepšie a zdalo sa mi, že im to lepšie vyhovovalo. Dôležité bolo ich včasné premiestnenie na jar na svetlé stanovisko.
Blízko príbuzný druh S. nyensis pre porovnanie. Zďaleka nie je taký atraktívny druh ako S. polyancistrus
Týmto článkom som chcel poukázať nato, že S. polyancistrus rastie a kvitne v našich podmienkach. Pokiaľ mu vytvoríme vhodné podmienky, prinesie nám veľa pestovateľských radostí. Nikdy nezvyknem dávať recept ako na to, iba sa snažím uviesť moje skúsenosti v mojich podmienkach. Každý z nás má iné podmienky a tie si treba vyskúšať. Preto nieje možné v rámci jedného článku odpovedať na všetky otázky. Doprajem každému, kto si to chce odskúšať, sledovať obrovskú energiu, ktorú rastliny S. polyancistrus vyvinú od nasadenia pukov až po kvitnutie a vytvorenie plodov. Pohľad na kvitnúce rastliny stojí zato.
Sliač, november 2012
Prehľad doporučenej literatúry k téme: BENSON, L.: The Cacti of United States and Canada, Stanford University Press, Stanford, California, 1982. HASLINGER, G.: Sclerocactus polyancistrus, Aztekia (3–4), 14–18, 1983. HOCHSTÄTTER, F.:The Genus Sclerocactus, Cactaceae-Revised, Mannheim, 1993. VEREŠ, G.: Rod Sclerocactus Britton et Rose (trochu inak), Kaktusy ( 2), 53–59, 2000. VEREŠ, G.: Mrazuvzdorné kaktusy Severnej Ameriky, Poříčany, 2003. VEREŠ, G.: Výsevy semien kaktusov Severnej Ameriky, Cactaceae etc. ( 1), 25–28, 2007. VEREŠ, G.: Kaktusy Severnej Ameriky po výseve, Cactaceae etc. (4), 148–151, 2007. VEREŠ, G.: Sklerokaktusy v kultúre, Kaktusy, Speciál 2, 1–36, 2009.
