Vrátili sa do prírody?
Zahrnout do: mrazuvzdorné kaktusy
Kaktusy, 1998, č. 1
Pokiaľ sa v spomienkach vrátim do mojích kaktusárskych začiatkov, tak si pamätám, že mojím cielom bolo pestovať kaktusy volne vonku a tak ich vrátiť späť do prírody, i keď iba v mojej záhrade. To sa naplniť nemohlo, lebo moje vedomosti a skúsenosti boli chabé. Zástupcovia rodov Lobivia či Rebutia moje predsavzatia pochopiteľne nemohli naplniť. V poslednom čase vyšlo v časopise Kaktusy viac článkov na problematiku zimovzdorných kaktusov od J. Štemberu, J. Klikara ako i od V. Pazourovej. Z obsahu článkov vyplýva, že táto problematika je nielen zaujímavá, ale i komplikovaná. Preto som sa rozhodol, že mojími skúsenosťami i ja prispejem do tejto diskúzie cez pohľad na zimu 1996/97.
V mojej 30-ročnej kaktusárskej praxi sa mi prihodilo veľa priam neuveriteľných príhod, ktoré súviseli zo zimovaním mojích rastlín. Pretože sa jednalo o výnimku a nie pravidlo, nebudem ich spomínať. Už tento spomínaný fakt naznačuje, že nie každá zima je rovnaká, nie každá zbierka je v rovnakých podmienkach, nie všetky rastliny, hoci i toho istého druhu, majú rovnaké genetické a fyziologické predpoklady na mrazuvzdornosť. Preto si priblížme moje podmienky.
Sliač patrí medzi najchladnejšie miesta na Slovensku. Zima je tu suchá a bezveterná s pravidelnou snehovou vrstvou. Nepríjemné sú jarné a jesenné hmly, pričom i napriek tomu je tu priemerne okolo 1990 hodín slnečného žiarenia, najviac v mesiaci júl 292. Je tu priemerne 58 letných dní (s teplotou viac ako 25°C). Priemerná ročná teplota vzduchu je 8,1°C, priemerný úhrn zrážok je okolo 714 mm a najnižšia teplota je –38,5°C. Moja zbierka je v nadmorskej výške okolo 300 m od roku 1980. Podmienky tu a v Nitre, kde bola moja zbierka dovtedy, sú neporovnateľné. Pre lepšiu názornosť uvediem, že moja zbierka zimovzdorných kaktusov je na ploche cca 26m2, z čoho dočasne
zakrývam sklom plochu cca 6m2. Jedná sa o terasu situovanú na juh s vyvýšeným záhonom o cca 20–40 cm pre kaktusy. Sklo je nad záhonom vo výške cca 30 až 40 cm. Kaktusy počas celého roka na skalke nepolievam.
Legenda:
zimovzdorné kaktusy, ktoré znášajú dlhodobé poklesy teplôt pod 0°C.
■ vhodné do celoročných volných kultúr s regulovaným zrážkovým režimom do 400 mm a nevykurovaných skleníkov
■ vhodné do celoročných volných kultúr so zrážkami do 800 mm
■ vhodné do celoročných volných kultúr s do-plnkovou závlahou v letnom období podmienečne zimovzdorné kaktusy, ktoré znášajú krátkodobé poklesy teplôt pod 0°C
■ vhodné do temperovaných skleníkov s poklesom cca. do –10°C
■ vhodné do temperovaných a vykurovaných skleníkov s poklesom cca. do –5°C
Súhlasím s tým, kto tvrdí, že zima 1996/97 bola tvrdá a neobyčajná. Ja tvrdím, že bola ťažká, ale nakoniec každá zima je svojím spôsobom ťažká pre kaktusy a poučná pre nás. Určite posunula hranice naších skúseností a vedomostí o niečo ďalej.
Moje sledovania a konania vykonávam cielavedome a tak tomu bolo i túto zimu. Zaznamenal som najnižšie denné teploty na mojej skalke v období od 19. 11. 1996 do 17. 4. 1997 tak, ako je to znázornené na grafe, pričom som napočítal 135 mrazových dní. To by nakoniec bolo v poriadku, ale to najťažšie bolo v tom, že pôda zamrzla v poslednej dekáde decembra a odmrzla až v marci! Pochopiteľne zamrzli i kaktusy, a práve tu sa preverila ich mrazuvzdornosť. Som presvedčený o tom, že najviac trpeli rastliny, ktoré boli prikryté sklom a nemali žiadnú snehovú prikryvku. Veď obilie na poli pri holomrazoch vymŕza a oni to vo väčšine vydržali. Lepšia situácia bola v skleníku, kde síce najnižšie teploty boli vyšie o 1–5°C, ale pri slnečnom počasí najvyšia teplota vystúpila nad 0°C, čím vznikla prijateľná priemerná denná teplota.
Ak vecne hodnotím zimu 1996/97, musím priznať, že tie škody neboli až také strašné. Posúďte sami. Z cca 60 taxonov rodu Opuntia mi ani jedna nevyhynula. Namrzla mi jedine Opuntia basilaris Engelmann et Bigelow a v. aurea (Baxter) W. T. Marshall. Tá prvá sa počas leta úplne zregenerovala, tá druhá nekvitla a ani nevytvorila nové odnože, ale vyzerá dobre. Ostatné, čo kvitli i v minulosti, kvitli i teraz. Mimoriadne zakvitla O. fragilis (Nuttall) Haworth. Pripisujem to tomu, že moja kolekcia sa formovala dosť dlho, pritom za to obdobie odišla kvitnúca O. discata Griffiths, neudržala sa O. violacea Engelmann v. macrocentra (Engelmann) L. Benson a O. littoralis (Engelmann) Cockerell v. vaseyi (Coulter) Benson et Walkington, čo je pochopiteľné.
Opuntia utahensis
Z rodu Echinocereus mi zimu neprežili E. hempeli Fobe, jeden E. pectinatus (Scheidwieler) Engelmann v. castaneus Mathson, druhý namrzol a tretiemu sa nič nestalo. Tradične zimu dobre prežili rastliny z okruhu E. triglochidiatus Engelmann – SB 300 (Corona, Torrance Co., NM), SB 301 (Torrance Co., Manzano Mts, NM), v. arizonicus (Rose) L. Benson SB 488 (Hidalgo Co., NM), PP 98 (Huricane, AZ), v. gonacanthus (Engelmann et Bigelow) Boissevain SB 753 (McKinley Co., NM), v. mojavensis (Engelmann et Bigelow) L. Benson, v. melanacanthus (Engelmann) L. Benson SB 345 (Catron Co., NM) a E. coccineus v. roemerii Engelmann (Muehlenphordt) Rydberg. Väčšie skupiny z okruhu E. reichenbachii (Terscheck) Haage f. ex Britton et Rose, E. baileyi Rose z Oklahomy, E. viridiflorus Engelmann SB 213 (Taos Co., NM) a E. fendleri SB 134 (Bernalillo Co., NM). Žial musím konštatovať, že ani raz po niekoľkých pokusoch sa mi nepodarilo úspešne prezimovať už v nevykurovanom skleníku E. fitchi Britton et Rose a E. viridiflorus Engelmann v. davisii (Houghton) W. T. Marshall.
Skupina E. reichenbachii
Väčšina zástupcov okruhu Escobaria vivipara (Pursh) F. Buxbaum reagovala na túto zimu tým, že nezakvitla tak ako inokedy. Výnimku tvorila skupinka v. kaibabensis (Fischer) N. P. Taylor. Dlhodobo sa nedarí v. arizonica (Engelmann) Hunt SB 169 (Santa Fe Co., NM), keď jedna odišla, druhá stagnuje. Kladne hodnotím okruh Escobaria missouriensis (Sweet) Hunt. Je obdivuhodné, ako sa dokážu prispôsobiť zime tým, ža sa zatiahnú do zeme a v lete pravidelne kvitnú. Môj najväčší obdiv patrí v. similis (Engelmann) N. P. Taylor, ktorú som získal zo semien SB ako v. caespitosa (Marshall Co., OK). Mám dojem, že už nemám, čo by som na nej vyskúšal, všetko zniesla! Zväčšujúci sa trs hovorí o pohode. Naopak E. hesteri (Wright) Buxbaum po viacerých pokusoch nevydržala ani miernejšie zimy v nevykúrenom skleníku.
Skupina E. baileyi, vpravo hore Escobaria vivipara v. kaibabensis
Pokusne skúšam rôzné druhy rodu Sclerocactus, ktoré som naštepil na rôzne mrazuvzdorné podložky rodu Opuntia. Aj keď niekoľko rokov vydržali a kvitli, predsa sú výsledky nepresvedčivé. Jedno je isté, mnohé z nich mráz vydržali, neuškodil im ani suchý sneh, skôr odišli na jeseň ako na jar. Telo mali napadnuté hubovým ochorením, čo sa prejavilo zväčšujúcim sa hrdzavým povlakom. Ani podložky takto skúšané neboli všetky vyhovujúce.
E. triglochidiatus v. arizonicus
Nakoniec by som sa chcel vyjadriť k rodu Pediocactus. I napriek tomu, že po zime mi odišiel P. simpsonii (Engelmann) Britton et Rose HK 1455 (Monarch Pass, Chaffe Co., CO) a jeden P. winkleri Heil, považujem tento rod za perspektívny z hľadiska pestovania vo volnej kultúre. Proste darí sa im dobre, hlavne okruhu P. simpsonii, dobre znášajú leto i zimu a môžem potvrdiť, že i tohoročné daždivé dni im priam prospievali. Lepšie sú výsledky s pravokorenými rastlinami ako naštepenými. Aj spomínané straty neboli v dôsledku mrazu, ale z poškodenia larvami drôtovca, ktorý u mňa na skalke robí najväčšie škody.
V skleníku bola situácia normálna, rastliny rodu Pediocactus, Sclerocactus a Echinocereus prezimovali ako obyčajne. Odišli mi dva trsy Gymnocalycium bruchii (Speg.) Hoss., ktoré ináč takéto zimovanie vydržali po viac rokov.
E. triglochidiatus v. melanacanthus
Poznám viac spôsobov ako zlikvidovať kaktusy, preto doporučujem skôr ako vysadíme rastliny na skalku, overiť predpoklad na zimovzdornosť podľa ich pôvodu, v každom prípade však vyskúšať jednu rastlinu zo skupiny v „miernejších“ podmienkach zimovania. Ja to robím v nevykúrenom skleníku a až potom pristupujem k vysadeniu ďalších rastlín. Nemusím pripomínať, že by to mali byť už niekoľkoročné semenáče s dobre vyvinutým koreňovým systémom a výsadba by mala byť s koreňovým balom v jarnom období. Pretože najviac mrazuvzdorných kaktusov rastie v Severnej Amerike, mapka s vyznačením zón môže slúžiť ako prípadná pomôcka. Zohľadňuje plošný predpoklad. Pochopiteľne ďalším kritériom je nadmorská výška stanovišťa.
Kvitnúci E. triglochidiatus, vpravo odkvitnutý E. coccineus v. roemerii
Pestovanie zimovzdorných kaktusov volne považujem za vrchol našej záľuby a tu priam nebadane dostávame odpoveď na mnohé doteraz nezodpovedané otázky. Leto pre kaktusára prináša veľkú radosť, ale odkedy sa zaoberám zimovzdornými kaktusmi, sa mi zdá, že viac sa teším na jar. Hodnotím, či som sa už priblížil k hranici, ktorú nesmiem prekročiť, alebo som ju už prekročil. Aj tu sa za tieto skúsenosti platí.
U mňa je potešujúce to, že na skalke už vyrastá nová generácia rastlín-semenáčov, ktoré sa vysiali bez mojej pomoci, prispôsobili sa prirodzeným výberom prostrediu. Sú to semenáče rodov Echinocereus, Pediocactus a Opuntia. U tých posledných je to úplne prirodzený jav, u tých prvých dvoch príjemné prekvapenie.
Možná sa mi predsa len plní moja pôvodná myšlienka a časť kaktusov sa mi podarilo vrátiť do prírody, aj keď iba na moju skalku.
Pokiaľ sa v spomienkach vrátim do mojích kaktusárskych začiatkov, tak si pamätám, že mojím cielom bolo pestovať kaktusy volne vonku a tak ich vrátiť späť do prírody, i keď iba v mojej záhrade. To sa naplniť nemohlo, lebo moje vedomosti a skúsenosti boli chabé. Zástupcovia rodov Lobivia či Rebutia moje predsavzatia pochopiteľne nemohli naplniť. V poslednom čase vyšlo v časopise Kaktusy viac článkov na problematiku zimovzdorných kaktusov od J. Štemberu, J. Klikara ako i od V. Pazourovej. Z obsahu článkov vyplýva, že táto problematika je nielen zaujímavá, ale i komplikovaná. Preto som sa rozhodol, že mojími skúsenosťami i ja prispejem do tejto diskúzie cez pohľad na zimu 1996/97.
V mojej 30-ročnej kaktusárskej praxi sa mi prihodilo veľa priam neuveriteľných príhod, ktoré súviseli zo zimovaním mojích rastlín. Pretože sa jednalo o výnimku a nie pravidlo, nebudem ich spomínať. Už tento spomínaný fakt naznačuje, že nie každá zima je rovnaká, nie každá zbierka je v rovnakých podmienkach, nie všetky rastliny, hoci i toho istého druhu, majú rovnaké genetické a fyziologické predpoklady na mrazuvzdornosť. Preto si priblížme moje podmienky.
Sliač patrí medzi najchladnejšie miesta na Slovensku. Zima je tu suchá a bezveterná s pravidelnou snehovou vrstvou. Nepríjemné sú jarné a jesenné hmly, pričom i napriek tomu je tu priemerne okolo 1990 hodín slnečného žiarenia, najviac v mesiaci júl 292. Je tu priemerne 58 letných dní (s teplotou viac ako 25°C). Priemerná ročná teplota vzduchu je 8,1°C, priemerný úhrn zrážok je okolo 714 mm a najnižšia teplota je –38,5°C. Moja zbierka je v nadmorskej výške okolo 300 m od roku 1980. Podmienky tu a v Nitre, kde bola moja zbierka dovtedy, sú neporovnateľné. Pre lepšiu názornosť uvediem, že moja zbierka zimovzdorných kaktusov je na ploche cca 26m2, z čoho dočasne
zakrývam sklom plochu cca 6m2. Jedná sa o terasu situovanú na juh s vyvýšeným záhonom o cca 20–40 cm pre kaktusy. Sklo je nad záhonom vo výške cca 30 až 40 cm. Kaktusy počas celého roka na skalke nepolievam.
Legenda:
zimovzdorné kaktusy, ktoré znášajú dlhodobé poklesy teplôt pod 0°C.
■ vhodné do celoročných volných kultúr s regulovaným zrážkovým režimom do 400 mm a nevykurovaných skleníkov
■ vhodné do celoročných volných kultúr so zrážkami do 800 mm
■ vhodné do celoročných volných kultúr s do-plnkovou závlahou v letnom období podmienečne zimovzdorné kaktusy, ktoré znášajú krátkodobé poklesy teplôt pod 0°C
■ vhodné do temperovaných skleníkov s poklesom cca. do –10°C
■ vhodné do temperovaných a vykurovaných skleníkov s poklesom cca. do –5°C
Súhlasím s tým, kto tvrdí, že zima 1996/97 bola tvrdá a neobyčajná. Ja tvrdím, že bola ťažká, ale nakoniec každá zima je svojím spôsobom ťažká pre kaktusy a poučná pre nás. Určite posunula hranice naších skúseností a vedomostí o niečo ďalej.
Moje sledovania a konania vykonávam cielavedome a tak tomu bolo i túto zimu. Zaznamenal som najnižšie denné teploty na mojej skalke v období od 19. 11. 1996 do 17. 4. 1997 tak, ako je to znázornené na grafe, pričom som napočítal 135 mrazových dní. To by nakoniec bolo v poriadku, ale to najťažšie bolo v tom, že pôda zamrzla v poslednej dekáde decembra a odmrzla až v marci! Pochopiteľne zamrzli i kaktusy, a práve tu sa preverila ich mrazuvzdornosť. Som presvedčený o tom, že najviac trpeli rastliny, ktoré boli prikryté sklom a nemali žiadnú snehovú prikryvku. Veď obilie na poli pri holomrazoch vymŕza a oni to vo väčšine vydržali. Lepšia situácia bola v skleníku, kde síce najnižšie teploty boli vyšie o 1–5°C, ale pri slnečnom počasí najvyšia teplota vystúpila nad 0°C, čím vznikla prijateľná priemerná denná teplota.
Ak vecne hodnotím zimu 1996/97, musím priznať, že tie škody neboli až také strašné. Posúďte sami. Z cca 60 taxonov rodu Opuntia mi ani jedna nevyhynula. Namrzla mi jedine Opuntia basilaris Engelmann et Bigelow a v. aurea (Baxter) W. T. Marshall. Tá prvá sa počas leta úplne zregenerovala, tá druhá nekvitla a ani nevytvorila nové odnože, ale vyzerá dobre. Ostatné, čo kvitli i v minulosti, kvitli i teraz. Mimoriadne zakvitla O. fragilis (Nuttall) Haworth. Pripisujem to tomu, že moja kolekcia sa formovala dosť dlho, pritom za to obdobie odišla kvitnúca O. discata Griffiths, neudržala sa O. violacea Engelmann v. macrocentra (Engelmann) L. Benson a O. littoralis (Engelmann) Cockerell v. vaseyi (Coulter) Benson et Walkington, čo je pochopiteľné.
Opuntia utahensis
Z rodu Echinocereus mi zimu neprežili E. hempeli Fobe, jeden E. pectinatus (Scheidwieler) Engelmann v. castaneus Mathson, druhý namrzol a tretiemu sa nič nestalo. Tradične zimu dobre prežili rastliny z okruhu E. triglochidiatus Engelmann – SB 300 (Corona, Torrance Co., NM), SB 301 (Torrance Co., Manzano Mts, NM), v. arizonicus (Rose) L. Benson SB 488 (Hidalgo Co., NM), PP 98 (Huricane, AZ), v. gonacanthus (Engelmann et Bigelow) Boissevain SB 753 (McKinley Co., NM), v. mojavensis (Engelmann et Bigelow) L. Benson, v. melanacanthus (Engelmann) L. Benson SB 345 (Catron Co., NM) a E. coccineus v. roemerii Engelmann (Muehlenphordt) Rydberg. Väčšie skupiny z okruhu E. reichenbachii (Terscheck) Haage f. ex Britton et Rose, E. baileyi Rose z Oklahomy, E. viridiflorus Engelmann SB 213 (Taos Co., NM) a E. fendleri SB 134 (Bernalillo Co., NM). Žial musím konštatovať, že ani raz po niekoľkých pokusoch sa mi nepodarilo úspešne prezimovať už v nevykurovanom skleníku E. fitchi Britton et Rose a E. viridiflorus Engelmann v. davisii (Houghton) W. T. Marshall.
Skupina E. reichenbachii
Väčšina zástupcov okruhu Escobaria vivipara (Pursh) F. Buxbaum reagovala na túto zimu tým, že nezakvitla tak ako inokedy. Výnimku tvorila skupinka v. kaibabensis (Fischer) N. P. Taylor. Dlhodobo sa nedarí v. arizonica (Engelmann) Hunt SB 169 (Santa Fe Co., NM), keď jedna odišla, druhá stagnuje. Kladne hodnotím okruh Escobaria missouriensis (Sweet) Hunt. Je obdivuhodné, ako sa dokážu prispôsobiť zime tým, ža sa zatiahnú do zeme a v lete pravidelne kvitnú. Môj najväčší obdiv patrí v. similis (Engelmann) N. P. Taylor, ktorú som získal zo semien SB ako v. caespitosa (Marshall Co., OK). Mám dojem, že už nemám, čo by som na nej vyskúšal, všetko zniesla! Zväčšujúci sa trs hovorí o pohode. Naopak E. hesteri (Wright) Buxbaum po viacerých pokusoch nevydržala ani miernejšie zimy v nevykúrenom skleníku.
Skupina E. baileyi, vpravo hore Escobaria vivipara v. kaibabensis
Pokusne skúšam rôzné druhy rodu Sclerocactus, ktoré som naštepil na rôzne mrazuvzdorné podložky rodu Opuntia. Aj keď niekoľko rokov vydržali a kvitli, predsa sú výsledky nepresvedčivé. Jedno je isté, mnohé z nich mráz vydržali, neuškodil im ani suchý sneh, skôr odišli na jeseň ako na jar. Telo mali napadnuté hubovým ochorením, čo sa prejavilo zväčšujúcim sa hrdzavým povlakom. Ani podložky takto skúšané neboli všetky vyhovujúce.
E. triglochidiatus v. arizonicus
Nakoniec by som sa chcel vyjadriť k rodu Pediocactus. I napriek tomu, že po zime mi odišiel P. simpsonii (Engelmann) Britton et Rose HK 1455 (Monarch Pass, Chaffe Co., CO) a jeden P. winkleri Heil, považujem tento rod za perspektívny z hľadiska pestovania vo volnej kultúre. Proste darí sa im dobre, hlavne okruhu P. simpsonii, dobre znášajú leto i zimu a môžem potvrdiť, že i tohoročné daždivé dni im priam prospievali. Lepšie sú výsledky s pravokorenými rastlinami ako naštepenými. Aj spomínané straty neboli v dôsledku mrazu, ale z poškodenia larvami drôtovca, ktorý u mňa na skalke robí najväčšie škody.
V skleníku bola situácia normálna, rastliny rodu Pediocactus, Sclerocactus a Echinocereus prezimovali ako obyčajne. Odišli mi dva trsy Gymnocalycium bruchii (Speg.) Hoss., ktoré ináč takéto zimovanie vydržali po viac rokov.
E. triglochidiatus v. melanacanthus
Poznám viac spôsobov ako zlikvidovať kaktusy, preto doporučujem skôr ako vysadíme rastliny na skalku, overiť predpoklad na zimovzdornosť podľa ich pôvodu, v každom prípade však vyskúšať jednu rastlinu zo skupiny v „miernejších“ podmienkach zimovania. Ja to robím v nevykúrenom skleníku a až potom pristupujem k vysadeniu ďalších rastlín. Nemusím pripomínať, že by to mali byť už niekoľkoročné semenáče s dobre vyvinutým koreňovým systémom a výsadba by mala byť s koreňovým balom v jarnom období. Pretože najviac mrazuvzdorných kaktusov rastie v Severnej Amerike, mapka s vyznačením zón môže slúžiť ako prípadná pomôcka. Zohľadňuje plošný predpoklad. Pochopiteľne ďalším kritériom je nadmorská výška stanovišťa.
Kvitnúci E. triglochidiatus, vpravo odkvitnutý E. coccineus v. roemerii
Pestovanie zimovzdorných kaktusov volne považujem za vrchol našej záľuby a tu priam nebadane dostávame odpoveď na mnohé doteraz nezodpovedané otázky. Leto pre kaktusára prináša veľkú radosť, ale odkedy sa zaoberám zimovzdornými kaktusmi, sa mi zdá, že viac sa teším na jar. Hodnotím, či som sa už priblížil k hranici, ktorú nesmiem prekročiť, alebo som ju už prekročil. Aj tu sa za tieto skúsenosti platí.
U mňa je potešujúce to, že na skalke už vyrastá nová generácia rastlín-semenáčov, ktoré sa vysiali bez mojej pomoci, prispôsobili sa prirodzeným výberom prostrediu. Sú to semenáče rodov Echinocereus, Pediocactus a Opuntia. U tých posledných je to úplne prirodzený jav, u tých prvých dvoch príjemné prekvapenie.
Možná sa mi predsa len plní moja pôvodná myšlienka a časť kaktusov sa mi podarilo vrátiť do prírody, aj keď iba na moju skalku.
