Austrocactus bertinii (Cels) Britton & Rose – elegán z Patagónie
Zahrnout do: mrazuvzdorné kaktusy
Kaktusy 2003, č. 1
Nie je časté, aby sme mohli vidieť Austrocactus bertinii v našich zbierkach a ešte je zriedkavejšie, aby sme ho uvideli kvitnúť. Ani sa nejedná o mimoriadnu zvláštnosť, skôr sa jedná o neznalosť či nedôveru k pestovaniu týchto krásnych rastlín.
Rastlina na obrázku pochádza od Petra Kupčáka z Palkovíc. Pri mojej návšteve u neho som obdržal tri kusy týchto zaujímavých rastlín, pretože podľa literatúry sa má jednať o mrazuvzdorné kaktusy, potešil som sa tomu. Už po roku u mňa dva zakvitli a mal som radosť z nevšedného pohľadu na kvitnúce rastliny a nedalo mi, aby som túto udalosť nezvečnil. Ak ma navštívili moji priatelia, museli si všimnúť zvláštne rastliny, ktoré sa vynímali medzi mojimi kaktusmi Severnej Ameriky a podobali sa na sklerokaktusy. Priznám sa, že som uvažoval o tom, že vyskúšam ich mrazuvzdornosť, ale nakoniec som nechcel riskovať stratu týchto rastlín. Určite som urobil dobre, lebo po minulej zime mali asi malú šancu na prežitie. Tak ako sa poznám, tú mrazuvzdornosť časom preverím.
Austrocactus bertinii rastie najjužnejšie zo všetkých doteraz známych druhov na hranici argentínskych provincií Santa Cruz a Chubut pri pobrežnom centre Comodoro Rivadavia v Zálive sv. Juraja. Územie stúpa od mora k južnej časti Kordillier, čo sa týka zrážok, jedná sa o suchú a pomerne chladnú oblasť s priemernými ročnými zrážkami okolo 200 mm. To nás však nemôže mýliť, lebo vzdušná vlhkosť v noci vplyvom prúdenia vzduchu od Atlantického oceánu dodáva vegetácii zvláštny ráz. Možno práve preto sa cítia moje rastliny na Sliači v sezónnej volnej kultúre dobre.
Rastlina na obrázku má výšku 10 cm, priemer 4 cm, má 9 rebier, ktoré sa rozpadajú v hrbolce, na ktorých sa nachádzajú plstnaté areoly s 12 radiálnymi tŕňmi bielej sklovitej farby dĺžky do 9 mm. 4 stredové tŕne sú do kríža, tri horné sú v mladom veku mierne zahnuté, neskôr rovné, dlhé do 20 mm, žlto-hnedé s čiernou špičkou, štvrtý – najnižší – je hákovitý, kolmo postavený, najprv rohovitej, neskôr sivej farby s tmavou špičkou, dĺžky do 30 mm. Kvet je lievikovitý, s krátkou trubkou, na ktorej je sivá plsť s čiernymi štetinami, farba je bledoružová so žltým stredom, piestik je bordovo-hnedý, blizna 9-ramenná, nitky žlto-biele. Kvet bol otvorený asi dva dni. Po tom, čo sa kvet otvoril, som zistil častý nálet osičiek na peľ, ktoré u iných rastlín nevidieť. Plod guľovitý, pokrytý sivou plsťou a sivočiernymi štetinami. Vyzerá to tak, že kvety sú samoopelivé, lebo už teraz vidieť plné plody. Na rastline vyniká divoké vytŕnenie na pozadí s olivovo zeleným epidermisom a zvláštna kombinácia farieb na kvetoch. Pestovanie je zdá sa jednoduché, ako u ostatných bežných kaktusov a nepotrebuje zvláštne postupy. Určite však sú rastliny vďačné za čerstvý vzduch a plné slnko.
Tento raz máme opäť do činenia s úkazom, keď rastlina na juhu zemegule sa podobá na rastlinu na severe. Teraz myslím na rody Sclerocactus a Austrocactus, pochopiteľne bez prísneho posúdenia. Táto mnohorakosť prírody v nás vzbudzuje nielen obdiv, ale i zvedavosť, akým smerom sa naša príroda vyvíjala.
Mne už nezostáva iba to obligátne želanie, aby sa uvedený taxón čo najviac rozšíril do našich zbierok, lebo už len pohľad, hoci i na nekvitnúcu rastlinu, stojí za to!
Oblast výskytu A. bertinii v okolí městečka Commodore Rivadavia v argentinské Patagonii
Nie je časté, aby sme mohli vidieť Austrocactus bertinii v našich zbierkach a ešte je zriedkavejšie, aby sme ho uvideli kvitnúť. Ani sa nejedná o mimoriadnu zvláštnosť, skôr sa jedná o neznalosť či nedôveru k pestovaniu týchto krásnych rastlín.
Rastlina na obrázku pochádza od Petra Kupčáka z Palkovíc. Pri mojej návšteve u neho som obdržal tri kusy týchto zaujímavých rastlín, pretože podľa literatúry sa má jednať o mrazuvzdorné kaktusy, potešil som sa tomu. Už po roku u mňa dva zakvitli a mal som radosť z nevšedného pohľadu na kvitnúce rastliny a nedalo mi, aby som túto udalosť nezvečnil. Ak ma navštívili moji priatelia, museli si všimnúť zvláštne rastliny, ktoré sa vynímali medzi mojimi kaktusmi Severnej Ameriky a podobali sa na sklerokaktusy. Priznám sa, že som uvažoval o tom, že vyskúšam ich mrazuvzdornosť, ale nakoniec som nechcel riskovať stratu týchto rastlín. Určite som urobil dobre, lebo po minulej zime mali asi malú šancu na prežitie. Tak ako sa poznám, tú mrazuvzdornosť časom preverím.
Austrocactus bertinii rastie najjužnejšie zo všetkých doteraz známych druhov na hranici argentínskych provincií Santa Cruz a Chubut pri pobrežnom centre Comodoro Rivadavia v Zálive sv. Juraja. Územie stúpa od mora k južnej časti Kordillier, čo sa týka zrážok, jedná sa o suchú a pomerne chladnú oblasť s priemernými ročnými zrážkami okolo 200 mm. To nás však nemôže mýliť, lebo vzdušná vlhkosť v noci vplyvom prúdenia vzduchu od Atlantického oceánu dodáva vegetácii zvláštny ráz. Možno práve preto sa cítia moje rastliny na Sliači v sezónnej volnej kultúre dobre.
Rastlina na obrázku má výšku 10 cm, priemer 4 cm, má 9 rebier, ktoré sa rozpadajú v hrbolce, na ktorých sa nachádzajú plstnaté areoly s 12 radiálnymi tŕňmi bielej sklovitej farby dĺžky do 9 mm. 4 stredové tŕne sú do kríža, tri horné sú v mladom veku mierne zahnuté, neskôr rovné, dlhé do 20 mm, žlto-hnedé s čiernou špičkou, štvrtý – najnižší – je hákovitý, kolmo postavený, najprv rohovitej, neskôr sivej farby s tmavou špičkou, dĺžky do 30 mm. Kvet je lievikovitý, s krátkou trubkou, na ktorej je sivá plsť s čiernymi štetinami, farba je bledoružová so žltým stredom, piestik je bordovo-hnedý, blizna 9-ramenná, nitky žlto-biele. Kvet bol otvorený asi dva dni. Po tom, čo sa kvet otvoril, som zistil častý nálet osičiek na peľ, ktoré u iných rastlín nevidieť. Plod guľovitý, pokrytý sivou plsťou a sivočiernymi štetinami. Vyzerá to tak, že kvety sú samoopelivé, lebo už teraz vidieť plné plody. Na rastline vyniká divoké vytŕnenie na pozadí s olivovo zeleným epidermisom a zvláštna kombinácia farieb na kvetoch. Pestovanie je zdá sa jednoduché, ako u ostatných bežných kaktusov a nepotrebuje zvláštne postupy. Určite však sú rastliny vďačné za čerstvý vzduch a plné slnko.
Tento raz máme opäť do činenia s úkazom, keď rastlina na juhu zemegule sa podobá na rastlinu na severe. Teraz myslím na rody Sclerocactus a Austrocactus, pochopiteľne bez prísneho posúdenia. Táto mnohorakosť prírody v nás vzbudzuje nielen obdiv, ale i zvedavosť, akým smerom sa naša príroda vyvíjala.
Mne už nezostáva iba to obligátne želanie, aby sa uvedený taxón čo najviac rozšíril do našich zbierok, lebo už len pohľad, hoci i na nekvitnúcu rastlinu, stojí za to!
Oblast výskytu A. bertinii v okolí městečka Commodore Rivadavia v argentinské Patagonii
